Ivana Horáková je expertka na nenásilnou komunikaci, kterou díky studiu a vlastní praxi obohacuje o znalosti a prvky Somatic Experiencing. Traumaty, osobními i společenskými se dlouhodobě zabývá. Ivana se letos připravuje na vedení třetího běhu výcviku Mediace pro život a tady je malý vhled do toho, jak problematiku zvládání konfliktů Ivana vnímá. Tento ‚rozhovor‘ vznikl po emailu, kdy jsem Ivě poslala otázky, na které mi poslala odpověď. Tady jsou.
Iv, pracuješ s lidmi v konfliktu – koučuješ a mediuješ, jsi také lektorka mediačního výcviku a druhé učíš, jak pomocí komunikace a jejich vlastní kapacity zvládat konflikty a stresové situace ve vztazích. Víme, že teď spoustu lidí teď čelí velkému stresu, lidé jsou hodně doma, společně s nároky nejen uživit rodinu, ale také se učit s dětma, pracovat z domova, nemít úplně dost prostoru, teď ta už docela dlouho trvající nejistota, jak to bude dál a jak dlouho ještě budeme muset žít v nejrůznějších omezeních, někteří z nás ztratili blízké, nebo se o ně báli… To je ten kontext, ve kterém se nyní nacházíme – individuálně, společensky i celosvětově. Mě by zajímalo, co nám může v této době nabídnou nenásilná komunikace a Somatic Experience.
Teraz neviem, či po česky alebo po slovensky. Tak zatiaľ po slovensky, ok?
Zaujímavé je tiež pozrieť sa na to z druhej strany – zo strany zdravia: kedy je to pre nás ľahké a príjemné a čo k tomu prispieva? Čo nám umožňuje zvládať situácie k obojstrannej spokojnosti? Čo ako ľudské bytosti k tomu potrebujeme?
Keď sa zamýšľam nad vlastnými náročnými situáciami, uvedomujem si, že tam je viacero faktorov, ktoré ovplyvňujú to, ako sme s ostatnými ľuďmi. Jednak vnútorné, jednak vonkajšie. Naše vnímanie a náš nervový systém sú ovplyvnené napríklad fyziologickými faktormi ako spánok, jedlo, fyzický komfort. Na to, aby sme dokázali jemnejšie vnímať vlastné potreby, napríklad tie fyziologické, potrebujeme o niečo spomaliť. Taktiež pokiaľ zažívame emócie, na ich spracovanie a precítenie potrebujeme spomaliť. Ináč bude naša myseľ, vnímanie a komunikácia ovplyvnená nespracovanými energiami na nižších úrovniach. Keď sa tieto pochody nahromadia, stávame sa háklivejšími na stresové podnety zvonka. Potom stačí tón hlasu, určité slovo alebo výraz a naša reakcia je silnejšia než by bola, keď sme v stave pohody.
Pre mňa je dôležité vedomie, že ľudská komunikácia, podobne ako komunikácia matky s dieťaťom, opakovane sleduje vzorec „spojenie – odpojenie – znovunapojenie“. To, že sa od seba odpojíme, stratíme kontakt, dostaneme sa do konfliktu, to beriem ako súčasť života. A vzťahy utužujeme práve tou kapacitou opätovného napojenia. Je to ako sval, ktorý posilujeme. To je tiež jedna zo základných vecí, ktoré sa potrebuje naučiť nervový systém detí pre budúcu schopnosť seba-regulácie – že po nepohode sa môžeme zase objať a utíšiť.
Ďalším elementom sú naše návyky a vzory, ktoré máme k dispozícii. Know-how a zručnosti, ktoré za život získame. Pri pohľade do minulosti zisťujem, že takéto zdravé vzory – napríklad v nakladaní s konfliktami – mi naozaj chýbali. Pokiaľ máme osobu vo svojom okolí, ktorá dokáže s týmito situáciami dobre zachádzať, je to pre nás zdroj, ktorý nám dodáva dôveru, že je to možné zvládnuť.
Nezanedbateľná je aj kolektívna úroveň a systém, v ktorom žijeme. Veľmi veľa krát som na mojich kurzoch nenásilnej komunikácie od žien počula, ako zápasia v rodine s tým, že potrebujú podporu v spoločnej starostlivosti o domácnosť. Toto ale nie je len záležitosť komunikačných zručností. Toto je dedičstvo patriarchátu. Nespravodlivý systém, tá voda, v ktorej ako ryby pláveme a ktorú nevidíme, ovplyvňuje to, ako spolu vychádzame. V dnešnej dobe mi príde, že je to čoraz viac zreteľné, keďže nefunkčné štruktúry sa otriasajú.
Môže to byť tým, že nám chýba vnútorný priestor, ktorý by nám umožnil zvoliť si, ako zareagujeme. Možné je, že to, ako máme nastavený život nám nedodáva dosť času, priestoru a bezpečia, aby sme sa dokázali spojiť s tým, čo potrebujeme a vnímať potreby druhých. A potom sú to naše návyky, to, ako sme sa to naučili a akým spôsobom myslíme. Možno nám chýbajú niektoré nástroje, ktoré potrebujeme na plynulejšiu interakciu.
Dôležitým faktorom sú aj naše nenaplnené potreby, ktoré nás ovplyvňujú aj dlhodobo – napríklad únava, nedostatok spánku, nedostatok možností kvalitne odpočívať a tiež existenčné neistoty.
Pretože nám dodáva jazyk potrieb, umožňuje nám počuť sa navzájom viac do hĺbky a transparentne vyjadrovať to, čo prežívame spôsobom, ktorý dokáže navodiť pochopenie. Ukazuje nám cestu, ako smerovať k tomu, čo skutočně chceme – k naplneniu našich potrieb k vzájomnej spokojnosti. Učí ma, ako použiť menej slov a povedať viac. Mieriť presne.
Pre mňa je užitočná aj v tom, že som upustila od nefunkčných vzorcov alebo spôsobov vyjadrovania.
Co nás učí poznatky o fungování nervového systému a jaké praktické rady/tipy/postupy můžeme my neprofesionálové využít pro nastolování pohody ve vnitřním i vnějším prostředí? jak se člověk může dostat do vnitřní pohody – co radíš? jak můžeme rozšiřovat vlastní kapacitu pro zátěžové situace? Co by se dalo použít z mediační praxe? jak můžeme pomoci druhým?
Základný a dôležitý poznatok o fungovaní nervového systému pre mňa je, že spolu fungujeme oveľa lepšie, keď sa cítime bezpečne. Takže v rámci mediačnej praxe alebo aj v napätých situáciach je vždy pre mňa základnou otázkou, ako navodiť bezpečie a čo mi v tom môže pomôcť.
Vnútorná práca spočíva v tom, ako sa môžem spojiť so svojou telesnou základňou a nájsť bezpečie v sebe – to je dôležité aj v mediačnej praxi. Pomáhajú v tom cvičenia na uzemnenie a rôzne techniky, ktoré pracujú napríklad s dychom a predlžovaním výdychu. Takže jednak je tam tá dlhodobejšia perspektíva pestovania vlastnej odolnosti a schopnosti vracať sa plynule do stavu pohody a uvoľnenia. Každý máme v tomto svoje zdroje a know-how, ktorý nám pomáha. Tieto schopnosti budeme skúmať a prehlbovať aj na výcviku. Takže určite radím pravidelne skúmať to, čo pre nás znamená bezpečie, čo mi pomáha sa uvoľniť, čo potrebujem zmeniť vo svojom vonkajšom prostredí, aby som sa cítila viac v pohode, aká konkrétna pravidelná prax posiluje moju schopnosť vracať sa do stavu uvoľnenia.
Z mediačnej praxi nás podporí schopnosť pozorovať to, čo sa deje, zo strany tretieho, ktorý je schopný pojať zdanlivo protichodné stanoviská. Získavame tým väčší nadhľad a vnútorný priestor. Druhých môžeme podporiť tým, že ich dokážeme počuť v tom, čo potrebujú a dať im priestor objaviť svoju vlastnú stratégiu, ako svoje potreby naplniť.
Byť v roli mediátora nás núti rozširovať svoju vlastnú kapacitu, čo ďalej posiluje našu odolnosť.
Som veľmi rada, keď mám okolo seba ľudí, s ktorými sa môžeme navzájom podporiť. Slovami, dotykom, gestami. Mojou výzvou je tvorivo zvládať to, že svoju dcérku vychovávam bez fyzickej pomoci svojej rodiny v inej krajine. Výzvou je niekedy tiež komunikácia s bývalým partnerom ohľadom dcérky. Mám príležitosť si na vlastnej koži zažiť, aké to je pre rodičov, s ktorými som pracovala ako mediátor. Tým sa moje pochopenie prehĺbilo, aj čo sa týka pochopenia stresových reakcií u rodičov.
Na výcvik sa teším, pretože tým ako sa mením ja, mení sa aj to, ako pracujem so svojimi poznatkami. Vždy je to pre mňa dobrodružstvo, ktoré mi dáva príležitosť spojiť sa s tým najlepším, čo v nás je.
Díky za rozhovor, Kája
Já děkuju Tobě, Ivi, že sis našla čas na odpovědi, i díky kterým si lidé budou moci udělat jasnější představu o tom, co můžou sami v konfliktních situacích změnit, ale také získat z našeho výcviku.